Vírusová hepatitída

 

Hepatitída je vírusové zápalové ochorenie pečene, pri ktorom dochádza k poškodeniu alebo až k rozkladu pečeňových buniek. Príčinou býva infikovanie jedným z 5 hlavných typov vírusov hepatitídy - A, B, C, D a E.

Hepatitída A

Hepatitída A je akútny infekčný zápal pečene spôsobený vírusom hepatitídy A (HAV). Vírus hepatitídy A sa najčastejšie prenáša priamym stykom pri kontakte s infikovanou osobou, alebo nepriamo kontaminovanou vodou a potravinami - tzv. fekálno-orálnou cestou prenosu. Inkubačná doba je zvyčajne 14 - 28 dní.

U detí je ochorenie zvyčajne asymptomatické, u dospelých zvyčajne symptomatické. Typický je náhly nástup ochorenia, chorý má zvýšenú teplotu, bolesti hlavy, svalov, kĺbov, objavuje sa únavnosť, malátnosť, nauzea, nechutenstvo, vracanie a hnačka. Typický je ikterus - žlté sfarbenie kože a sklér, tmavý moč a svetlá stolica.

Ochorenie má dobrú prognózu, väčšinou prebieha bez závažnejších problémov a neprechádza do chronického štádia. Po prekonaní hepatitídy A vzniká celoživotná imunita. Menej ako 0,5 percenta prípadov prebieha veľmi dramaticky ako tzv. fulminantná hepatitída, ktorá často končí zlyhaním pečene a smrťou.

Závažným problémom je epidemický výskyt ochorenia najmä v oblastiach s nižším hygienickým a sociálnym štandardom.

Preventívne opatrenia sú zamerané na dodržiavanie zásad osobnej hygieny a hygieny prostredia (umývanie rúk, zeleniny, ovocia, hygienické opatrenia v potravinárstve, detských kolektívoch), zabezpečovanie zásobovania pitnou vodou.

Ochoreniu je možné jednoducho a účinne predchádzať očkovaním proti hepatitíde

Hepatitída C

Hepatitíde typu C sa zvykne hovoriť ,,tichý zabijak“, pretože zákernosť tejto choroby spočíva v tom, že „ticho“ bez špecifickej symptomatológie v priebehu 10 až 15 rokov môže vyústiť do celkového poškodenia pečene – do cirhózy, resp. rakoviny pečene.

Hepatitída C je pomerne mladé ochorenie. Prvé správy o jej objave sú až z roku 1989. Pôvodcom tejto infekcie je vírus hepatitídy C (HCV), ktorý je rozšírený na celom svete. Podľa kvalifikovaných odhadov sú celosvetovo chronicky infikované HCV asi 3 % populácie, čo predstavuje asi 180–200 miliónov osôb. HCV infekcia sa prenáša parenterálnou cestou, predovšetkým infikovanou krvou a telesnými tekutinami, pohlavným stykom (netradičné sexuálne praktiky) s infikovaným partnerom, z matky na dieťa počas pôrodu, používaním spoločných ihiel intravenóznymi užívateľmi drog, tetovaním, piercingom, používaním spoločných zubných kefiek a žiletiek, poranením infikovaným ostrým predmetom. K osobám so zvýšeným rizikom nákazy patria ľudia s vrodenou krvácavosťou (hemofíliou), pacienti po operáciách a matky po ťažkých pôrodoch s podanou transfúziou (predovšetkým v minulosti), darcovia a príjemcovia krvi pred rokom 1992, osoby po transplantácii orgánov alebo tkanív, dialyzovaní pacienti, zdravotnícki pracovníci, sexuálni partneri a rodinní príslušníci HCV pozitívnych osôb

Najrizikovejšou skupinou sú vo vyspelých štátoch drogovo závislí, ktorí si drogy aplikujú vnútrožilovo. Chronická hepatitída C a často aj pečeňová fibróza prebiehajú väčšinou bez príznakov a bývajú odhalené náhodne až pri preventívnych prehliadkach alebo pri vyšetreniach zameraných na iné ochorenia. Prejavuje sa iba miernymi „chrípkovými“ príznakmi: celková únava, bolesti kĺbov a svalov, oslabenie organizmu, nechutenstvo. Asi pätina postihnutých sa dokáže vírusu v tele spontánne zbaviť a ani nezistia, že im ohrozil pečeň. Väčšina chorých však to šťastie nemá. Až 80 % prípadov hepatitídy C sa totiž vyvinie do formy chronickej hepatitídy. V mnohých prípadoch sa ochorenie klinicky manifestuje až v štádiu dekompenzovanej cirhózy alebo hepatocelulárnom karcinóme, ale v týchto prípadoch sú už liečebné možnosti veľmi obmedzené.

Diagnostika

Na to, aby bolo možné infekciu odhaliť je nutné, aby telo malo čas na vírus zareagovať, preto nemá zmysel vykonávať test napr. bezprostredne po rizikovom pohlavnom styku. Diagnostika je založená na stanovení protilátok proti vírusu hepatitídy C. Anti-HCV protilátky sú detegované väčšinou za 6 - 8 týždňov po získaní infekcie. Pri akútnych vírusových hepatitídach s anti-HCV negatívnym nálezom a bez známok infekcie HAV a HBV je potrebné vyšetrenie anti-HCV po niekoľkých týždňoch zopakovať. V týchto prípadoch je indikované stanovenie vírusovej nukleovej kyseliny HCV RNA, ktorá je dokázateľná už o niekoľko dní po infekcii. Akútna fáza ochorenia sa nevyznačuje špecifickými príznakmi, len asi v 10% prípadov sa pozoruje ťažší priebeh: žltačka (zvýšenie žltého sfarbenia kože a očného bielka, tmavý moč, únavnosť bez zjavnej príčiny, nechutenstvo, nutkanie na zvracanie, bolesti kĺbov a svalov a svrbenie pokožky, úzkosť alebo depresia, citlivosť oblasti pod pravým rebrovým oblúkom). Priebeh ochorenia značne zhoršuje konzumácia alkoholu. S prechodom do chronického štádia sa protilátková odpoveď naopak zvýrazňuje. Vyšetrením protilátok nemožno odlíšiť akútnu a chronickú infekciu. Kvalitatívny dôkaz HCV RNA je významný najmä u chorých s neurčitým výsledkom testu anti-HCV. Pozitívny dôkaz HCV RNA metódou PCR znamená na rozdiel od dôkazu anti-HCV protilátok – aktívnu infekciu HCV.

 


Prevencia

Aj napriek intenzívnym snahám dodnes nebola vynájdená očkovacia látka na aktívnu imunizáciu proti hepatitíde C. Prevencia ochorenia spočíva predovšetkým v opatreniach na zabránenie kontaktu s infikovanou krvou alebo telesnými tekutinami, prísny výber darcov krvi a iných biologických tkanív (skríningové vyšetrenia ukazovateľov vírusovej hepatitídy C). Veľmi dôležitým preventívnym opatrením je výmenný program striekačiek a ihiel pre drogovo závislých, ako i výchova ľudí (najmä mladých) k bezpečnejšiemu pohlavnému životu a vyhýbanie sa tetovaniu, piercingu a akupunktúre v krajinách s nedostatočným hygienickým štandardom.